Centrum.sk: Štvrtok, 14.11.2019
meniny má Irma
   

Pohreby v minulosti: od tých dnešných majú ďaleko

16.12.2015 | Zdravie

Ľudia pochovávali svojich mŕtvych dávno predtým, než po sebe začali úmyselne zachovávať historické stopy. Pohreby sú jedným z typických znakov v takmer všetkých kultúrach. Často sa však s nimi spájajú zvláštne či desivé fakty.


Obete samovrážd

V stredoveku sa samovražda považovala za odporný zločin. Majetok ľudí, ktorí sa úmyselne zabili, konfiškoval v mnohých krajinách panovník, takže sa často stávalo, že ich príbuzní sa v snahe ochrániť dedičstvo samovraždy maskovali.

Pre týchto „hriešnikov" mala trest prichystaný aj cirkev. Samovrah nemohol mať katolícky pohreb a ľudia sa báli, aký dopad to bude mať na ich posmrtný život a zmŕtvychvstanie. Ich priatelia či rodiny tiež museli telo pochovať vlastnoručne. Často sa stávalo, že telá ukladali do zeme zo strachu pred duchmi zosnulých na križovatkách, pričom im ešte pre istotu vrazili do srdca drevený kôl.

Smrť v zahraničí

Fakt, že človek chcel byť pochovaný neďaleko domova, bol v stredoveku problémom. Prečo? Predstavte si, že napríklad Nemec zomrel počas križiackych výprav kdesi pri Jeruzaleme. Ak bol z nízkej spoločenskej vrstvy, zrejme ho hodili do najbližšej jamy a zahádzali pieskom. Čo ale spraviť s telom urodzeného pána?

Ruky si s mŕtvolami špinil kdekto, zväčša to však boli rôzni ránhojiči či dokonca mäsiari. Tí z nebožtíka vybrali vnútornosti a zvyšok tela naložili do octu či soli. Tak bolo pripravené na niekoľkotýždňovú cestu domov. Keď však tento proces konzervácie nebol úspešní, ľudí, ktorí mali telo nebožtíka dopraviť do domoviny, sprevádzal celou cestou ohromný puch.

Kvôli zlyhaniam pri takejto konzervácii mŕtvol vznikla metóda zvaná „mos teutonicus". Postup bol nasledovný: telo sa najprv rozrezalo na menši kusy a následne sa tieto časti uvarili. Mäso sa tak oddelilo od kostí, ktoré sa následne poslali do zosnulého domoviny. Zvyšok sa jednoducho pochoval blízko miesta, kde daný človek vypustil dušu.

Vzostup kremácie

Zatiaľ čo v antickom Ríme bola kremácia pomerne bežnou záležitosťou, ešte koncom 19. storočia bola kresťanmi odsudzovaná. Pri zmŕtvychvstaní mali telá zosnulých opäť prísť k životu, no kremáciou sa z tela stal popol, čo mnohí vnímali ako pľuvanec do tváre Boha.

Napokon sa ale spopolňovanie stalo populárnym. V Amerika sa o to postaral doktor Francis LeMoyne, ktorý tvrdil, že za rozširovanie chorôb môže pochovávanie tiel do zeme. Podľa jeho názoru škodliviny z mŕtvol kontaminovali spodné vody a infikovali živých. Bol to práve on, kto v Pensylvánii postavil prvé krematórium v Amerike.

Obavy z chorôb však neboli jediným dôvodom rastúcej popularity spopolňovania. Ďalšou príčinou bol strach z pochovania zaživa. Príbehy, z ktorých niektoré boli dokonca pravdivé, pošepky kolovali medzi ľuďmi. Ich strach ukončila práve možnosť nechať svoje telo po smrti spáliť. Isteže, zhorieť zaživa tiež nie je žiadna výhra, daný nešťastník by ale oveľa skôr zomrel v kremačnej peci ako v truhle pod zemou.

Emotívny koniec?

Ľudia svojich mŕtvych pochovávajú od nepamäti. Už pred 50-tisíc rokmi ukladali nebožtíkov do hrobov neandertálci, a to dokonca s predmetmi, ktoré zosnulí používali za života. Je ale možné, že sa to od niekoho naučili?

Niektoré dôkazy tomu nasvedčujú. V jaskyni Skhul v dnešnej Palestíne sa našli pozostatky lovca staré asi 100-tisíc rokov. Tohto muža pochovali s čeľusťou diviaka v ruke. Išlo o predkov moderného človeka, ktorých mozgy už mali vyššiu funkcionalitu. Archeológovia i paleontológovia predpokladajú, že pohreb je dôkazom vznikajúcej ľudskej emocionality.

Žrúti popola

Ľudia z kmeňa Yanomami v povodí Amazonky pohreby nepoznajú. Svojich mŕtvych spaľujú a následne konzumujú ich popol. Robia tak preto, že chcú zachrániť ich duše. Kmeň Yanomami totiž verí, že keď človek zomrie, jeho duša sa dostane do zvláštneho stavu. Z tela potom môže odísť do inej bytosti, a práve z tohto dôvodu nelovia niektoré druhy vtákov.

Tento stav vraj ale duši nevyhovuje. Oslobodiť ju je možné len spálením tela, zmiešaním popola s banánovou pastou a jeho následnou konzumáciou. Keď sa takto dostane do tela iného človeka, môže sa duša oslobodiť a dosiahnuť spásu.

Autor: Filip
 

Focus Media


Tipy na dnes

 
Vtip dňa

"Mám si dať ešte jedno pivko alebo nie? Brucho hovorí, že áno, hlava zase, že nie. Hlava je múdrejšia než žalúdok. Preto múdrejší ustúpi."

 
Virtuálny barApple Stock Apple Stock
  • 4 cl Fernet Stock Citrus
  • 12 cl jablkového džúsu
  • škorica